Je to takmer dva roky, čo som podviedla svojho partnera. Sama so sebou od tej doby bojujem, vždy som bola zásadne proti takým veciam. Náš vzťah mi nedával pocit istoty, zázemia, lásky.. a našla som niekoho kto mi zrazu všetko toto dal.. Odišla som zo vzťahu, kde máme aj spoločné malé dieťa a minulý rok bývala aj sama s dieťaťom za vidinou šťastia.. Chyba. Ružové okuliare spôsobili chvíľkový pocit šťastia a z novej známosti sa vykľul agresívny človek.. V tej chvíli mi spadli tieto ružové okuliare a ja si začala uvedomovať, že som vymenila množstvo spoločných rokov a úžasného chlapa len kvôli tomu, že sme nezvládli vykomunikovať niektoré veci len tak pre nič za nič ..
Partner (manžel) sa celý čas snažil, prosil o návrat, že aj keď si myslel, že by neodpustil nikdy v živote neveru, tak že si veľmi praje odpustiť a začať znova, že o mňa nechce prísť.. Snažil sa, písal, volal , hovoril mi veľa krásnych vecí a zaujímal sa o mňa, dával najavo záujem o to spoločne toto prekonať. Ja sa vrátila.. na začiatku zimy minulého roka.. začala som robiť všetko pre nápravu nášho vzťahu, všetok čas, energiu vkladať do nás, ale on otočil.. Sex iba keď chce on.. Keď ho chytím za ruku na prechádzke, pustí ma, pusu mi nedá, nepohladí, nepovie pekné slovo..
Zo začiatku som to brala tak, že si to zaslúžim a je to môj trest za to čo som urobila, ale po roku neskutočnej snahy už som psychicky na dne žiť v podstate v kamarátskom vzťahu, pri každej drobnosti program dookola počúvať čo som dva roky späť urobila, kedykoľvek si chcem pohovoriť o tom čo ma trápi, ako to medzi nami teraz je, povie že podľa neho je to super a ak sa mi niečo nepáči nech sa zbalím a odídem. Ja toho čo som urobila ľutujem neskutočne veľa, bola to chvíľková záležitosť a urobila by som všetko na svete aby sa to dalo vziať späť, neznášam samého seba a každý deň sa tým neskutočne trápim.
